"Ako sa zo sveta stráca viera, stráca sa aj vertikálny rozmer života. A to sa musí niekde prejaviť. Moja sestra pracuje v Švajčiarsku, je farmaceutka, sama hovorí, že najväčší dopyt je po psychofarmakách. Mnoho jej kolegov, vedcov, úspešných, bohatých, racionálnych ľudí, má veľké psychické problémy, obrovské problémy vo vzťahoch. Z nášho pohľadu majú všetko. Ale na to miesto, kde je Boh, nemajú čo doplniť. Tak prichádza liek.
Sestra hovorila, má spolupracovníka, ide na pár týždňov na dovolenku, musí ísť. Bojí sa ženu nechať doma. Tak idú na dovolenku, musia sa pozrieť po Európe, aby mala nové podnety, lebo keď ju nechá doma, bojí sa, či ju tam ešte nájde. A pritom to sú ľudia na obrovskej ekonomickej úrovni, naozaj, je im čo závidieť. Obrovské platy, autá, dovolenky... ale vertikálny rozmer sa stratil. Bohu nevedia prísť na meno. Potom ich likvidujú akékoľvek problémy. Chýba nádej. Ja sám priznám, že nemôžem povedať, že to, čo robím, robím vždy s radosťou, tečú mi slzy dojatia a celé telo sa mi chveje. Ale niektoré veci zistíme až post factum. Že to bolo potrebné. Tiež sa mi niekedy do tej telocvične nechce ísť. Ale treba, prejaví sa to."