„Drahý otec Róbert,
Zatiaľ čo Stanislav Zvolenský sa krútil ako had na tlačovej konferencii, kde sa nezmohol na viac, ako mávať listom od pápeža, blúdil som ulicami Trnavy a myslel na Vás. Blížila sa tohtoročná Novéna a mne bolo smútno. Smútno, že Vás tam tentoraz neuvidím. Že nemôžete prísť ani ako hosť. Podať nám ruky. Dať nám požehnanie. Ísť s našimi deťmi lampionový sprievod. Tuším na Lumene ste kedysi povedali, že Ježiš nikdy nikoho neposlal preč. A vás vyhnali ako zločinca.
Viete, len tri razy som plakal pri kázni. Ako malé hladné dieťatko, ktorému bolo zaťažko sedieť na tvrdej kostolnej lavici, pri svojej svadbe – a pri Vašej kázni na Novéne 2011. Stáli ste tvárou k Márii, chrbtom ku nám a prihovárali ste sa jej ako svojej mamičke. Usmieval som sa vtedy a slzy mi tiekli po tvári.
Zomrela mi mamička mesiac pred tým. Žena, ktorá ma nosila s láskou v lone napriek zlobe všetkých, ktorá ma bez otca v ťažkostiach vychovala a odmala pestovala vo mne dar viery. Niekedy som ju ľutoval. Keď sa vrátila z práce, aby mohla nastúpiť na druhú zmenu, varila večeru a popritom vysvetlovala rovnice. Nikdy som nedokál pochopiť, že by mohla tak šťastná. A predsa bola. Keď som sa ako malý chlapec zobudil a videl jej pokojnú tvár, ako sa na mňa pozerá, cítil jej drobnú, zodratú ruku, ako ma hladká po čele, mala v očiach slzy šťastia.
S jej smrťou som sa nevedel zmieriť. Na Novénu som ani ísť nechcel. Vyslal som ženu a deti, sám som sa zatvoril doma a išiel spať. Hej, spať, lebo keď človek spí, bolesť necíti. No nezabral som. Tak som išiel von na prechádzku. Bola už zima, z úst mi vychádzal dym. Už neviem, ako som sa dostal do katedrály. Stál som úplne v zadu, ani som Vás nevidel – ale počul.
Nie som mystik, neviem opísať tú úžasnú krásu, ktorú ste vo mne svojím príhovorom vyvolali. Taký príliv šťastia, lásky a pokoja. Z katedrály som odchádzal ako nový človek. Nehľadal som ženu ani deti, musel som ten pocit spracuvať. Kráčal som Trnavou vyrovnaný so všetkými bolesťami. Tak šťastný a uvoľnený...
Stretol som ľudí, ktorí sa po omši tiež vracali domov. Všetci mali na tvári pokoj a úsmev. Vy ste rozdávali lásku, smiech a milosrdenstvo plnými hrsťami. Doma čakali moje deti, ktoré chápali každé slovo Vašej kázne a pýtali sa na podrobnosti. Tak presne takto si predstavujem živú vieru.
Ďakujem zo srdca.
PS: Snáď mi Pán odpustí, že na tohtoročnej Novéne deti zasa spokojne spali a ja obdivoval chrám.
Modlili sme sa až potom – pri prechádzke po Trnave. .
Tak ako ste nás to učili – úprimne a od srdca, bez pátosu a barokných kudrliniek.
Ďakujeme za všetko"